Pokora v očiach , pocit úplnej neužitočnosti, slza v oku pri snahe zistiť kto stojí vo dverách, pri snahe rozpamätať sa čo sa dialo pred piatimi minútami, to a oveľa viac vidím pri každej návšteve babky. Je mi z toho až zle keď pri objati zašepkám "ahoj babi" a vidím v jej očiach plných beznádeje, ako sa snaží spomenúť si na moje meno, alebo v horšom prípade spomenúť si kto vlastne som. Je mi jej strašne ľúto.
Raz keď som jej vošiel do bytu (áno mám kľúč) tak ma oblial studený pot a cítil som sa ako keby ma niekto udrel panvicou po hlave. Babka sa rozprávala s mojou fotografiou ktorú ma na poličke a vypočul som si rozhovor ako jej chýbam, ako je rada že už mám prácu (pre dodatkovú informáciu ešte len študujem) a teší sa kedy si založím rodinu. Po chvíľke som sa k nej ozval. Pozrela na mňa pohľadom vystrašeného zvieraťa a začala žmoliť okraje zástery. Bolo mi jej strašne ľúto.
Všetko sa začalo tým že zomrel dedko. Tým dňom sa babke vytvoril blok a nebola schopná racionálne uvažovať. Začala duševne chradnúť a mentálne zaostávať.Pred tým pracovala v armáde. Bola fyzicky a mentálne dosť vyvinutá. Teraz leží celé dni na pohovke a slovo rozmýšľať sa už nenachádza v jej slovníku. Mala na viac.
Celý život pracovala , keď som bol malý a ochorel som, vždy ma rodičia dali k nej (teda vtedy mi žil aj dedko) a tie spomienky na usmievavú ženu stredného veku sa razom rozplynuli pri pohľade na starú ženu ktorá sa sama ani nenaje.Toto si nezaslúžila.
A v tomto bode mi strašne začína vadiť veta "a žili štastne až pokiaľ neumreli" ... nie každý má také šťastie umrieť s úsmevom na tvári.
Prepáč babi .Ja už prídem.
Možno tento článok pre vás nebude veľa znamenať ale pre mňa znamená veľa .
